Ďakujem, ďakujem, ďakujem...

Pôvodne som mala v pláne písať o Festivale Evolution, no nakoniec z toho vznikol príbeh z môjho rána... Pri ceste zo škôlky som cestou do obchodu stretla jednu ženu, sedela na zemi pri odpadkovom koši a žobrala. Najprv som okolo nej prešla, no napokon ma zastavil jej úprimný pohľad, ktorý vyjadroval jej ohromnú úprimnosť a bezbrannosť pred neúnosnou situáciou, v ktorej sa nachádza.

Jej oči vyjadrovali bezmocnosť a veľký strach.

Vrátila som sa, hodila som jej do kelímku 50 korunáčku a opýtala som sa jej na to, čo sa jej stalo. Začala mi rozprávať jej príbeh. Má tri deti, chorého manžela, žijú na ubytovni a dcéra s jej malým synom sú v nemocnici, pretože majú zrejme zápal pľúc, hovorila mi, že im nemá za čo kúpiť plienky, mydlo a jedlo pre seba a ostatnú rodinu, čo je doma. Chodí žobrať a ledva sú schopní zaplatiť ubytovňu. Okrem toho má doma postihnutého 15 ročného syna.

Pýtala si odo mňa stravenky....

Nemám, bohužiaľ...

Potom som jej po pár ďalších vetách, kedy sa mi zdalo, že jej už nemám ako pomôcť, popriala veľa šťastia a vybrala som sa späť na cestu do obchodu. No potom som sa zastavila a došlo mi to.

Vezmem ju so sebou!!!

Keď som sa po ňu vrátila a povedala jej, že ju pozývam na nákup, plakala.

A ja s ňou...

Nakúpili sme. Plienky, rožky, prach na pranie, džús, hryzátko pre dieťatko, rastú mu zuby. Jogurty, syr, kura, rožky, párky. Jej oči sa doslova trblietali radosťou. Bol to úžasný pocit, vidieť ju šťastnú!

Ľudia sa po nás pozerali a nechápali. Videli skutočnú radosť a šťastie. Vďačnosť. Bolo to ako nejaká scéna z filmu.

Scéna...

Film...

Život...

Som dnes Márii vďačná. 

Ja.

Uvedomila som si vďaka tomu veľa.

Veľa skutočností, ktoré sa nedajú prerátať do peňažnej hodnoty.

Veľa toho, čo mi v niektoré dni chýba.

Veľa toho, na čo mnohokrát zabúdam.

...

PS: Ak by ste mali záujem pomôcť Márii a jej rodine, mám na ňu číslo. Stretnúť ju môžete na Karlovom náměstí.