Popáleniny u detí sú jedným z najčastejších úrazov a sama som o tejto skutočnosti nevedela a ani ma to nenapadlo nejak ju rozoberať.
V minulom článku som sľúbila, že Vám prinesiem pár praktických tipov ako sa nezblázniť a prežiť s dieťatkom pri pobyte v nemocnici a na čo byť pripravení. Tak poďme na to:
Moje skúsenosti pochádzajú z pár dní /4 dni/prežitých vo Vinohradskej nemocnici v Prahe, o ktorej sa hovorí, že je najlepšia na popáleniny /možno sa hovorí aj o iných oddeleniach a špecialistoch, mňa ale celkom upokojilo aj toto tvrdenie ;)
V nemocnici sme jeden deň boli na oddelení popálenín, kde sa nachádzala aj "intezivní péče," čo znamenalo, že mala malinká obviazanú celú hlavičku, do žíl jej tiekli cez infúzie lieky na bolesť a tiež umelá výživa, monitory jej merali všetky dôležité funkcie a musela byť k postielke priviazaná za ruky aj za nohy. Poviem Vám, keď som ju prvýkrát takto videla, vyhŕkli mi slzy a mala som, čo robiť, aby som sa tam nezložila, no ustála som to a namiesto toho som ju pohladila a s úsmevom jej vysvetlila, kde sme, prečo je uviazaná a že je všetko v poriadku, len to musí teraz vydržať a rany sa zahoja a bude vyzerať krásne ako predtým, že som s ňou a budem tu s ňou a všetko je fajn. Ako som už hovorila, keď takto upokojujete dieťatko a myslíte to naozaj vážne /ono to proste cíti a vy tiež/, keď sa vcítite do toho a skúsite sa na to naladiť, dokážete ho tým skvele upokojiť a seba nakoniec tiež, lebo vidíte, že je v pohode.
Ďalší deň, sme boli preložené na normálne oddelenie, kde som bola na izbe s malinkou sama a o všetko som sa aj sama starala. Bol to pre mňa šok! Malinká po traume /ja samozrejme tiež/, rozviazali ju a mám dávať pozor, aby si netrhala dole obväzy, popritom ju prebaľovať, kŕmiť, umývať, robiť jej program, aby sa nenudila a aby chcela sedieť /najlepšie na jednom mieste/, popritom vážiť plienky /úplne niekde inde/, chodiť na WC /tiež úplne niekde inde/, zapisovať, koľko toho zjedla a vypila a v noci chodiť variť/zohrievať mlieko s kašou / do kuchyne. V preklade to znamenalo nechávať ju na izbe, zavretú v železnej postieľke plakať a ja som behala vážiť plienky, variť mlieko, zapisovať alebo len rýchlo na WC...proste hrôza, doslova a do písmena...
Nie sme zvyknutý na to, že plače a po celom zážitku a všetkých tých prevezoch a vyšetreniach, bola malinká taká vystrašená zo všetkého, že mi trhalo srdce, ju tam nechávať a preto som to robila naozaj len v krajných prípadoch. /V spoločnosti sestier sa moc necítila a tak sme to riešili tak, že po práci alebo v každej možnej voľnej chvíli prichádzal Ocko, bol s ňou a ja som všetko poriešila, osprchovala sa, okúpali sme ju spolu a mohla som si tak trochu aj ja oddýchnuť. A ak tam nebol, používala som nosítko, ktoré mi hneď na druhý deň priniesol. Keď o tom teraz píšem, mám stále dosť, bolo to to najhoršie, čo som zažila. 24 hodinový super-intenzívny nápor, niekoľko dní.
Plačúce deti v rôznych intervaloch, pípajúce dvere na otváranie, ktoré pípali niekedy po pár minútach /lebo niektoré mamičky chodili fajčiť von ako komíny alebo stále behal personál/, z čoho sa už malinká nadhadzovala na postieľke od strachu... Nevyspali sme sa tam skoro nič a obe boli v strese... No, čo ma asi najviac dostalo nebolo to čudné väčšinové správanie ku mne ako k matke, ktorá bola "pri tom," a bolo asi to to najhoršie, čo sme s malinkou spolu zažili, bolo nepochopiteľné časovanie prevezov - hneď ráno o pol 7!
Ledva sme po takmer prebdenej noci otvorili oči a už nás hnali na prevez /popritom to mohli urobiť hocikedy cez deň, keďže sme boli v nemocnici.../... z týchto "zážitkov" sme sa potom dostávali pár týždňov doma, pretože malinká bola tak traumatizovaná, že sa už nechcela nechať ani prebaľovať a už vôbec spať sama vo vlastnej postieľke, proste nám neverila...
Práve pre tieto dôvody, sme sa rozhodli podpísať revers a prvé dni síce boli doma tiež dosť náročné, ale pomaly sa to zlepšovalo a dnes už je všetko úžasné :) Taxíkom sme chodili na prevezy každý druhý deň a natierali sme jej prístupné miesta konopnou masťou, vďaka ktorej sa to krásne zahojilo a nebudú takmer žiadne trvalé následky.
Tu je pár tipov na veci, čo nám pomohli prežiť tie najhoršie chvíle:
1, USB s najobľúbenejšími rozprávkami , o tých našich sa dočítate TU /na izbe bol chvalabohu televízor, kde sa dali pustiť rozprávky, normálne vám aj na oddelení ponúkli ich USB s rozprávkami, no tie naše obľúbené ma zachránili, keď som potrebovala odniesť plienku alebo si odskočiť na WC... keď bola malinká zaujatá sledovaním, nechala som jej na izbe otvorené dvere a povedala, že sa hneď vrátim a bolo to; inak samozrejme, fakt neviem ako by som ju niekedy lepšie zabavila ako napr. Spievankovo či Mother Goose Club, ten kto zažil, chápe ;) / V prípade, že máte staršie detičky ako dva roky, myslím, že oceníte tablet, môžu sa na ňom hrať a púšťať si rozprávky, či telefonovať cez Skype či Hangout s členmi rodiny. /Na odd. nechýbalo wifi pripojenie./
2, obľúbená hračka/hračky /u nás je to plyšová Panda z IKEA a viedol aj drevený domček na trénovanie presnosti vkladania predmetov/.
3, nosítko - bez toho by to fakt nešlo, keď malinká nemala náladu, neviem si predstaviť, že by som ju tam fakt musela nechať plakávať kým som ja musela byť mimo izby, to ne! Všade kam to šlo som ju nosila so sebou a aj všade kam to údajne nešlo /potom som síce mala trochu problém s personálom, no to mi bolo jedno, hlavne, že malinká bola v poriadku/.
4, oblečenie, ktoré sa neoblieka cez hlavu - košele, mikiny na zapínanie, ktoré som nemusela naťahovať cez obviazanú hlavičku, bola na to doslova alergická, na odd. sú k dispozícii rôzne oblečenia, ktoré tam zrejme priniesli darcovia, či kúpili sponzori, čo je fajn a určite pomôže tým, ktorí sa tam ocitnú náhle a žijú mimo Prahu. Pri oblečení platí celkovo, podľa toho, čo dieťatku je, vyberať aj vhodné oblečenie, aby sa, čo najrýchlejšie a bez problémov mohlo prezliekať v prípade potreby.
5,
papuče / malinkej sme museli kúpiť, pretože doma nenosí, výborný výber má
BAŤA /ja som mala tie, čo som mala aj v pôrodnici :) odporúčam
zn. Crocs - sú pohodlné, umývateľné a nepotí sa v nich noha alebo sa vojde aj hrubá ponožka a hlavne sa tiež ľahko obúvajú/
6,
vnútorná sila a pozitívne myslenie - to je asi to najdôležitejšie z celého, byť silná a dokázať podporiť dieťatko, nenechať sa prevalcovať ale byť oporou a dokázať s úsmevom prežiť aj tie najťažšie dni, čo niekedy môže znamenať určite sa aj vyplakať a ukázať, že nás to mrzí a trápi, dať to von a potom sa znovu postaviť na nohy a už nebanovať a neľutovať ale prijať situáciu a snažiť sa ju spríjemniť, najlepšie urobiť ju zábavnou, ak sa dá. Je vedecky dokázané, že smiech a dobrá nálada má výborné účinky na liečenie akejkoľvek fyzickej či psychickej rany. Práve dnes som čítala
skvelý článok od Erin, ktorá odporúča, položiť si pri každej činnosti otázku: "Ako to môžem urobiť zábavnejšie?" Možno to znie čudne, no stojí za vyskúšanie ;)
7, mantinel do postieľky - ak je dieťatko zranené tak, že je dôležité, aby si ešte viac neublížilo, určite oceníte mantinel, ktorý aspoň trošku zmenší následky udretia pri spánku alebo zlej nálade.
8, teplé ponožky - ak ste zimomravá, určite odporúčam, pretože ako potrebuje byť k dispozícii a ste v pohotovosti aj v noci, určite oceníte. Mne bola v noci dokonca taká zima, že som spávala v teplákoch a v tričku... No niekomu nemusí byť...
9, detský príbor - ak ste naučený doma jesť detským príborom, určite si ho nechajte priniesť, v nemocnici ho nemajú.
10, všetko, čo Vám zjednodušuje život :)
Pripravila som pre Vás aj
zoznam do nemocnice , môžete si ho vytlačiť alebo len pozrieť, možno Vám pomôže sa lepšie pripraviť...
Aj keď verím, že tam nebudete musieť ísť!
Opatrujte sa a vyvarujte sa popáleninám!
PS: Uverejnenie tohto článku sa odkladalo kvôli Ockovmu vytknutému členku. Zachránili ma Hlídačky ;) a momentálne nás hýčka babi ;)
ĎAKUJEM! ĎAKUJEM! ĎAKUJEM!
