Aktivity s 10. mesačným dieťatkom

štvrtok, 29. mája 2014
Síce sme už náš 10. mesiac úspešne a krásne prežili, no nejako som "zabudla" uverejniť túto skvelú pomôcku pre mamičky, ktorá aspoň mne pomáha, keď chcem vedieť, čo je pre malinkú dobré a ako jej môžem pomôcť so správnym pohybom, či hrami, ktoré pomáhajú rozvíjať jej schopnosti. Ak máte radi takéto rady, tento príspevok je presne pre Vás. Začneme takým všeobecným prehľadom:

V poslednom štvrťročí je už dieťatko značne samostatné. Dokáže loziť po celom byte, tiež vyliezť a zliezť z pohovky /my napríklad zliezať ešte nevieme, no nijako ma to neznepokojuje, pretože viem, že aj to príde :)/. V 10. mesiaci sa už dieťatko dokáže postaviť pri nábytku a chodiť okolo neho, pričom sa ho pevne drží. Veľký pokrok je vidieť aj v rozvíjaní jemných pohybov rúk, ktoré odzrkadľujú úroveň intelektuálnej činnosti a narastajúce skúsenosti dieťatka. V 10. mesiaci dieťa rado uchopuje drobné predmety, nitky, zrnká jemným pinzetovým úchopom – koncom palca a ukazováka. Tiež už dokážu vedome uvoľniť úchop a pustiť napr. kocku do nádoby.
Rôzne manipulácie s predmetmi umožňujú dieťaťu získavať fyzikálne skúsenosti o predmetoch – napr. že existujú ľahšie a ťažšie predmety, že padajú na zem, že kocky treba dať presne na seba, aby veža nespadla a podobne, no tiež geometrické – menšiu kocku dať do väčšej, ale naopak to nejde, menšiu musíme vložiť do väčšej kolmo, pretože šikmo sa tam nezmestí a tak ďalej.
Dieťatko samozrejme nepozná slová ako veľkosť, kolmica, rovnobežka – tieto javy samotné však spoznáva z praktických činností a pri svojich manipuláciách sa ich učí rešpektovať. Zaujíma sa o duté predmety, ktoré ohmatáva zvonku aj zvnútra. Veľmi rado vkladá rôzne predmety do iných, otvára a zatvára zásuvky, zasúva do otvorov paličky, či rôzne iné predmety. Poznáva pritom, že predmety možno na seba stavať, ukladať vedľa seba, spájať, rozoberať atď.
Významný je aj vývoj reči. Do konca 12. mesiaca sa rozvinie pasívne porozumenie reči tak, že k tomu vedené dieťa porozumie všetkému, ak sa hovorí o známych každodenných situáciách súvisiacich s dieťaťom. Priemerne v 10. – 11. mesiaci dieťa vysloví prvé aktívne slovo. Niekedy môžeme počuť ako si dieťa rozpráva samé pre seba a vedie dlhý monológ. V takomto rozhovore využíva napodobnenie dospelých – napodobňuje melódiu reči a trénuje si tak základy používania hlasu. Môže sa pri tom objaviť aj napodobňovanie mimiky a gestikulácie. Je úžasné sledovať, ako si Vaše dieťatko "krákorá" a smeje sa :)
Spolu s celou osobnosťou sa rozvíjajú aj emócie dieťaťa. Dieťa prejavuje svoju lásku k mame – príde ju pohladiť, objať, dá pusu. To je to najkrajšie a najlepšie, čo môže byť!!! Však mamičky ??? A oteckovia???

Snaží sa svojím rodičom urobiť radosť napr. aj tým, že ukazuje, čo sa naučilo, pretože ich chce pobaviť a potešiť. Jeho odmenou je mu prejavená radosť, ktorá sa stala cieľom hry. Práve v tomto období je významným a veľmi účinným výchovným prostriedkom odmena dieťaťa. Dieťa v tomto období ešte nechápe pojmy – dobro a zlo. Nevie, čo môže a nemôže. Najlepšie si pamätá činnosti, ktorými svojich rodičov potešilo, rozveselilo. Naše citové reakcie a náš spôsob správania ako odozva na správanie dieťaťa by mali byť vždy v rovnakých situáciách rovnaké, aby sme pomohli pochopiť dieťaťu, čo je dobré a čo nie. To znamená, že ak sa jeden deň smejeme tomu, čo robí a druhý deň ho chceme za to potrestať – dieťa to nedokáže pochopiť, prečo je to tak a zbytočne ho to zneisťuje. Ak mu dáme jasne najavo, že sa nám to nepáči a neželáme si to, musíme byť zásadoví a trvať na tom v každej situácii – bez výnimky. Dieťa nechápe relatívnosť – všetko je pre neho čierne alebo biele.


zdroj
Rozvíjanie hrubej motoriky.

Na zdokonaľovanie lezenia sa hráme s dieťaťom hry, ktoré sme sa hrali aj v uplynulom období – naháňačka na štyroch, lezenie do svahu a zo svahu, lezenie medzi predmetmi, preliezanie, podliezanie, vystupovanie na rebrík a podobne.
Dieťa sa už väčšinou vie posadiť z ľahu a z kľaku. Najväčší problém mu robí kontrola polohy tela – tj. správne umiestnenie zadočku na sedaciu plochu, ktorú nevidí – napr. na stoličku alebo schodík.
Cvičenie posadenia sa zo stoja:

Posadenie sa zo stoja cvičíme na širokom predmete, vysokom asi 15 – 20 cm – /napr. matrac, schod.../ dieťa postavíme tvárou k matracu, potom ho otočíme o 180°, podáme ruky a mierne zatlačíme, aby sa posadilo. Dôležité je, aby sa na miesto, kam sa chce posadiť najskôr pozrelo, potom sa otočilo a posadilo. Ak učíme dieťa posadiť sa, učíme ho vlastne orientovať sa v priestore. Najskôr ho učíme posadiť sa na širokej ploche, kde nezáleží na tom, kde sa posadí. Dbáme hlavne na bezpečnosť dieťaťa.
Prvé kroky a zdokonaľovanie chôdze:

Prvý krok sa objavuje u niektorých detí už v 9. – 10. mesiaci. Ak sa objaví až začiatkom 2. roku (v 13. -14. mesiaci) je pohybový vývin dieťaťa stále ešte v norme.
Nasledovné cvičenie je pre deti, ktoré už urobili prvý samostatný krok:
Prekonávanie väčších vzdialeností

Postavíme dieťa k nábytku, ktorého sa môže držať a lákame ho k sebe. Postupne zväčšujeme vzdialenosť medzi sebou a dieťaťom. Niektoré dieťa do týždňa, iné do mesiaca po prvých krôčikoch prejde celú izbu a veľmi skoro sa vydáva na cestu po byte. Keď sa tak stane treba zvýšiť bezpečnostné opatrenia – odložiť všetko, čím by sa mohlo dieťa poraniť, alebo, čo by mohlo poškodiť, či zničiť.
Rozvíjanie jemnej motoriky.

Do konca 1. roka sa má dieťa naučiť:
  • predmety klásť a stavať;
  • duté predmety vyprázdňovať, vysypávať, plniť, zasúvať, uzatvárať a podobne;
  • zdokonaliť sa v spracovávaní materiálov;
  • používať nástroje zložitejším spôsobom;
  • osvojiť si ľahké pracovné a sebaobslužné pohyby a začať napodobňovať;
  • hrať sa s pieskom a vodou;
  • pohyby na slovnú výzvu, osvojiť si niektoré manipulačné pohyby v sociálnom styku.
Kladenie plochých predmetov na seba:

Dáme dieťaťu niekoľko drevených doštičiek alebo plochých nízkych krabičiek a ukážeme mu ako sa kladú na seba. Rovnakým spôsobom môže dieťa klásť na seba zošity, knihy, tanieriky atď.,  dôležité je, aby pri kladení na seba,  sa stavba nezrútila, ak položí dieťa niektorý kus viac napravo alebo vľavo. Dieťa postupne získa schopnosť klásť predmety presne na seba, aby mohlo v 11. – 12. mesiaci stavať vežičky z kociek.
Kladenie menších predmetov na väčšie:

Poskytneme dieťaťu dva predmety rôznej veľkosti – napr. dve rôzne veľké krabice, rôzne veľké kocky – a lákame ho, aby položilo menší predmet na väčší. Čím je menší rozdiel veľkostí oboch predmetov, tým je úloha ťažšia.
Vyťahovanie predmetov z vrecka, zo sáčku atď.

Do pláteného vrecka dáme menší predmet a vyzveme dieťa, aby si predmet vytiahlo zo sáčku. Dieťa sa učí držať jednou rukou sáčok za okraj a druhou rukou predmety vyťahovať. Striedame hru so sáčkami plátenými, igelitovými, papierovými atď.
Vysypávanie predmetov

Najskôr dáme dieťaťu príležitosť vysypávať predmety z krabíc, košíkov, z hrnčekov a sáčkov. Dieťa má objaviť princíp, že nádobu alebo obal je treba otočiť dnom hore, aby predmety vypadli.
Otváranie a zatváranie krabíc

Začneme najskôr s valcovitými, vysokými a plochými krabicami z lepenky, dreva, umelej hmoty, ktoré majú viečka, ktoré sa nasadzujú. Nevhodné sú viečka s ostrými hranami.
Zasúvanie kužeľovitých mištičiek do seba.

Dáme dieťaťu sadu rovnako veľkých mištičiek z umelej hmoty, ktoré sa používajú napr. ako forma na puding. Majú tú vlastnosť, že sú hore širšie, dole užšie, takže ktorúkoľvek misku môžeme zastrčiť do druhej. Dieťa sa ľahko naučí zasúvať ich do seba, pretože nemusí rešpektovať ani ich veľkosť ani tvar.
„Pribíjanie kladivom“

Necháme dieťa, aby kladivkom pribíjalo „klince“ na drevenej doštičke s dierkami. Keď sa to dieťaťu podarí, stojan otočíme a dieťa môže zatĺkať „klince“ z druhej strany. Dieťa sa postupne učí trafiť kladivkom do klinca.
Posúvanie hračiek plávajúcich po vode.

Dieťatku ukážeme, ako rukou, vareškou, alebo inými predmetmi postrkovať plávajúce predmety a hračky, aby plávali vo vode určitým smerom.
Prelievanie vody z nádoby do nádoby.

Dáme dieťaťu niekoľko nádob, aby si mohlo pri kúpaní prelievať vodu z jednej do druhej. Dieťa sa učí prelievať vodu pomaly, rýchlo, z väčšej aj menšej výšky. Pri tom si precvičuje schopnosť jemne meniť sklon pohárikov, dávať ich do priestorových vzťahov, aby voda pretiekla z jedného do druhého a nie mimo neho.
Rozvíjanie pasívnej reči dieťaťa.

Stále platí, že s dieťaťom musíme:
  • hovoriť pomaly a zreteľne,
  • obmedzovať slovník na slová, ktorých význam môže pochopiť,
  • hovoriť o tom, čo sa týka konkrétnej situácie, v ktorej sa dieťa nachádza
  • používať vždy rovnaké slovo na označenie rovnakého javu.
Pomenovávanie činností a predmetov pri hre s dieťaťom:
Ak chceme, aby sa dieťatko naučilo rozlišovať význam slova kocka, krabica, hrnček, posadíme sa s ním k stolu, na ktorom sú všetky tri predmety a hovoríme a ukazujeme napr. „tu je kocka, tu je krabica. Dáme kocku do krabice, kde je kocka? Tu je kocka. To je hrnček. Dáme kocku do hrnčeka. A podobne.
Princíp hry je v tom, že dospelý vykonávaná s niekoľkými predmetmi úplne jednoduché činnosti, ktoré súčasne, čo najjednoduchšie popisuje. Tým, že dieťa počuje viackrát rovnaké slovo a súčasne bude jeho pozornosť vedená na tento predmet, vytvorí sa s veľkou pravdepodobnosťou asociácia medzi slovom a predmetom.
Ekvivalentom hry je možnosť, aby dieťa aktívne spolupracovalo. Aby prevádzalo popisované činnosti samé. Napr. „pohladíme bábiku, aj ty ju pohlaď.“ A tak keď dieťa vidí, čo robí mama/ocko s bábikou,  snaží sa ich napodobniť.
Rozvíjanie aktívnej reči.

Rozhovor o obrázku:
Dieťatku ukazujeme obrázok a podnecujeme ho, aby samo označovalo niektoré javy slovom. Ak začne, zaslúži si veľkú pochvalu a uznanie. Pri práci s obrázkami je potrebné dodržiavať zásady, že nemáme dieťaťu ukazovať obrázky niečoho, čo nepozná zo skutočnosti. Obrázok má dieťaťu skutočnosť pripomenúť a nie nahradiť. Porovnávaním obrázku so skutočnosťou sa dieťa učí obrázku rozumieť, ale podľa obrázku si dieťa nedokáže skutočnosť predstaviť. Malé dieťa si napr. na základe obrázku slona nedokáže predstaviť skutočnú veľkosť slona.
Pri ukazovaní obrázkov  sa neobmedzujeme len na izolované osoby, zvieratá a veci, ale upozorňujeme tiež na jednoduché činnosti a vzťahy, napr. tu je psík, ktorý šteká hav-hav a skáče hop-hop. Keď to dieťa pochopí, zapojíme ho do rozhovoru/hry tým, že sa pýtame a dieťa ukazuje prstom. „Kde je psík? Ktorý psík šteká hav – hav?“ atď.
Rozvíjanie emócii a sociálnych vzťahov.

V tomto období dbáme na to, aby si dieťa vytváralo správne citové vzťahy k svojmu okoliu. Dbáme, aby v dieťati nevznikli náhodne zbytočné pocity strachu z neškodných javov, ale súčasne aby poznalo nebezpečné situácie a predmety, ktoré by ho mohli ohroziť.
Dieťa sa tiež musí zoznámiť s dialektikou života. Na to, aby si uvedomilo, že niečo je, musí prežiť stav, kedy to nie je. Chceme, aby dieťa bolo šťastné a spokojné a darilo sa mu – preto ho obklopujeme láskou, pohodlím, hojnosťou. Aby však toto všetko prežívalo, nesmie dieťa byť v tomto stave stále. Aby si uvedomilo, že ho má mama rada, musí tiež poznať stav opačný – kedy sa mama na neho hnevá, keď sa mama s dieťaťom opäť udobrí, je to pre dieťa jeden z najpríjemnejších zážitkov. Aby dieťa poznalo, že sa má dobre, musí občas prežiť stav, kedy sa má zle alebo mu niečo chýba alebo ho niečo bolí. Iba občasným prežívaním protikladov si dieťa uvedomí, čo má a naučí sa chápať iných.
Láska, pohodlie a hojnosť by sa nemali stať samozrejmosťou – dieťa má nielen poznať protiklady, ale súčasne si má uvedomiť, že sú závislé na jeho správaní – ak sa nebude správať určitým spôsobom potom mnohé príjemné stránky života zmiznú. Nezdravú absolútnu istotu vytvárajú rodičia nadmieru láskaví a dobrí, ktorí všetko trpia a odpúšťajú a ktorí nedokážu dieťaťu nič odoprieť. Dieťa potom prijíma ich lásku a dary ako samozrejmosť, vyžaduje stále viac a vracia stále menej. Relatívnu istotu v dieťati vytvárajú rodičia, ktorí reagujú na správanie dieťaťa veľmi diferencovane – odmeňujú dobré správanie dieťaťa láskou a nehou, ale na jeho nevhodné správanie reagujú tak, že sú menej láskaví, neposkytujú príjemné podnety, pohladenie,  prerušia s dieťaťom kontakt – len na krátku dobu  a podobne. Týmto spôsobom sa dieťa postupne učí prispôsobovať svoje správanie nielen vlastným potrebám, ale súčasne i potrebám druhých ľudí.
Vytváranie návyku deliť sa s druhými.
Matka občas vyzve dieťa, aby dalo svoju obľúbenú hračku ockovi. Ocko si ju vezme, chvíľu sa s ňou pohrá a potom ju dieťaťu vráti. Využijeme aj iné príležitostí – napr. v parku dieťa požičia svoju hračku inému a podobne. Ak dieťa dostane nejakú obľúbenú pochúťku vyzveme ho, aby dalo kúsok niekomu inému. Dotyčný si má ponúknutú pochúťku vziať a pred dieťaťom zjesť, nestačí poďakovať a vrátiť ju dieťaťu, pretože nemáme dieťa zvykať si na zrieknutie sa niečoho len formálne a očakávať, že nám to druhý vráti. Rodičom sa často zdá, že zachádzajú so svojim dieťaťom v tomto prípade tvrdo a zbytočne ho trápia. Musia si však uvedomiť, že dieťa v rannom veku ľahko prekoná svoje sebectvo a zbaví sa tým nepríjemnosti v neskoršom veku.
Mne osobne ešte aj teraz tento článok pomohol a uvedomila som si, čo všetko ešte môžeme s malinkou spolu robiť a čo ju môžem ešte naučiť, aj napriek tomu, že už za pár dní budeme spolu oslavovať náš prvý spoločný rok.


Ako to máte vy? Už vie Vaše dieťatko všetko, alebo ste sa tiež inšpirovali 

a tieto tipy Vám pomohli?

Facebook Pinterest Twitter Google +1

Žiadne komentáre

Ďakujem <3

Čo Vás ešte zaujíma: Plugin for WordPress, Blogger...